Keď je rovnaký študijný odbor vyučovaný rôznymi spôsobmi...

13. června 2017 v 23:24
Článok zhrňujúci moje osobné skúsenosti s odborom Mediamatika a kultúrne dedičstvo, ktorý študujem už 2 roky. Aj napriek súčasnej kríze, aj v mediálnom priestore, som veľmi rada, že tento odbor študujem a som veľmi rada, že som tam. Mnohí Slováci si určite v médiách všimli negatívne skutočnosti, ktoré sa na našej katedre dejú a uznávam je to PRAVDA. Celá katedra ide dole vodou a je to spôsobené vyššími "silami". Aj ja som stála na čele mnohých protestov kvôli zvrátenému systému, ktorý tam začal fungovať. Ťahala som nevedomých spolužiakov, ktorým je to úplne jedno na protesty, kedy pochopili, že toto nie je SRANDA, ale reálny problém, ktorý treba riešiť. Ďalšie informácie nájdete na FB stránke Mediamatika a kultúrne dedičstvo, odporúčam pozrieť videá a články, aby ste pochopili pointu celého problému. Keď ma prijali, bola som veľmi šťastná. Na tento odbor som chcela ísť už od druháku na strednej škole a keď sa mi to podarilo, žiarila som ako vianočný stromček :D Na začiatku môjho štúdia Mediamatika ešte niečo znamenala....

Bejvávalo... Trošku priblížim náš študijný odbor. Študenti si môžu vybrať z troch odborných smerov - knihovnícky smer, mediálno-manažérsky a informačno-technický, na základe čoho si vyberajú výberové predmety. Všetky spoločné predmety sa dotýkajú však všetkých troch okruhov a tak máme z každého rožku trošku. Ja som sa prihlásila na informačno-technický smer, pretože som odjakživa technický nadšenec, ktorý je však lenivý učiť sa matematiku a tak mediamatika bola ideálna voľba. Málokto z nás technických a mediálnych ľudí malo problém s povinnými knihovníckymi predmetmi. Nikto sa nesťažoval, že sa musíme učiť aj takéto, pre nás nepotrebné veci. Proste sme to prijali. Problém bol však s knihovníckymi študentami, ktorí mali strašné protesty na informačné predmety, že oni nevedia ani zapnúť počítač, načo im to bude a podobne. Načo je v tejto dobe mať aspoň základné poznatky o používaní e-mailu, o informačných sieťach, databázach a podobne... ? Naozaj iba základy. Veď to už pomaly patrí k základným poznatkom, ktoré by mal v tomto storočí vedieť asi každý. Všetky predmety nám niečo dali. Niektoré niečo viac, niektoré menej. Úroveň takýchto predmetov sa však PRUDKO líši a to všetci študujeme jeden odbor. Ako je to možné? Priblížim....

Spomínala som môj milovaný informačno-technický smer. Áno, môj milovaný. Priznám si, že ak by neboli tieto technické predmety, mediamatika by pre mňa nemala význam. Začali sme predmetmi Algoritmické myslenie, Informačné siete, pokračovalo to Tvorbou aplikácií pre web, Architektúrou zariadení a pokročili sme na Elektronické obchodovanie. Každé jedno cviko mi niečo dalo. Doslova sme museli dávať pozor na každej výuke, sledovali sme prezentácie zo záujmom, viedli sme diskusie na technické témy, mali sme aj praktické cvičenia zamerané na siete, či hardvér PC. Písali sa dosť ťažké zápočty, na ktoré sa bolo treba naozaj UČIŤ, aby sme ich dali. Programovanie sa nám trochu skomplikovalo situáciou na katedre, kedy nám skoro na celý semester zrušili predmet Tvorba aplikácií pre web, ktorý nemal kto učiť, kvôli konfliktom s novým vedením (iróniou je, že nová vedúca je knihovníckeho zamerania). Predmet sa nám však vrátil a vyučuje ho odborník z fakulty informatiky. Všetky naše predmety vyučovali odborníci aj z praxe, ktorí sa týmto témam venujú. Každý z nich mi niečo dal a celá naša skupina udržuje priateľské vzťahy. Začínali sme ako 4 študenti spolu s 3 externistami, v súčasnosti je nás asi 20. Sme proste technický smer :D

Porovnám situáciu s knihovníckym smerom. Tento smer študujú 3 študenti. Aj napriek vyhrážaniu, aby som túto informáciu zverejňovala, väčšina ich predmet sa uskutočňuje distančnou formou. Ako prebieha? NIJAK. Cvičenia väčšinou nemajú a záverečné hodnotenie pozostáva z napísania seminárnej práce. No... budú z nich super odborníci....Myslím, že to hovorí samo za seba.

Povedzme si úprimne. Načo študujeme ten istý odbor? Prečo je jedna tretina odboru na úplne inej úrovni? Nečudujem sa zlej povesti mediamatiky, ak sa o nej vyjadrujú "odborníci", ktorí z nej nič nemajú. Počula som už rôzne názory, práve od knihovníkov, že mediamatika nič neznamená, študujú len pre titul, ktorý im je aj tak na nič platný, pretože to nie je poriadna škola. Mediamatika má zmysel. Ale len pre tých, ktorí chcú študovať.

Mrzí ma aktuálna situácia, kedy katedra ide dole vodou a to vďaka tomu, že k vedeniu sa dostalo práve knihovnícke vedenie. Nechcem nejako uraziť alebo zhadzovať knižných odborníkov, ale výučba, ktorá ani NIE JE výučba, len aby boli peniažky, NIKDY nebude kvalitná a NEMÁ budúcnosť. Aj keď protesty ani medializácia zatiaľ nepomohli, verím, že Mediamatika si zachová svoju pravú tvár.

Píšem tento článok ako vyjadrenie na aktuálnu situáciu... ak by som mala písať viac mojich myšlienok, boli by to omnoho dlhšie články. Ja len.... že som rada, že študujem práve informačno-technický smer Mediamatiky (kultúrne dedičstvo pre mňa NIČ neznamená!!).
 

Keď je človek lenivý.. :)

9. června 2017 v 19:27 |  My minds
Dnes sa mi stala úsmevná situácia. V predchádzajúcom článku som spomínala, že mám dve práce a popritom denné štúdium na VŠ. Voľného času veľa nemám a tak sa domov chodím iba vyspať alebo keď už som doma tak pomáham doma našim aby nemuseli všetko upratovať, prípadne robiť na záhrade. Vždy sa nájde aspoň 1 deň, kedy si odmakám svoje aj v domácom prostredí a uvedomujem si, že tieto práce sú potrebné a nikto mi ich nekáže robiť - vykonávam ich sama od seba a to s radosťou.

Písala som, že bývam aj v maličkej dedine, kde pozná každý každého. Snažím sa vychádzať s každým, každého pozdravím, prehodím pár slov, usmejem sa a idem si po svojom. Úcta k starším predsa J Ako každý týždeň som dnes na obed vyšla z domu s myšlienkou že pokosím záhradu a ostrihám živý plot. Btw. milujem takéto práce na záhrade. Vysmiata, dobrá nálada, slniečko svietilo. Len čo vyjdem z domu všimla som si moju susedku ako stojí pred naším domom a pozerá na mňa. Pozdravila som a šla som si vybrať kosačku. Keď v tom sa z jej úst spustil dialóg, ktorý ma prekvapil, vydesil a potom aj pobavil :D Vraj sa už nemôže pozerať na to, aká som lenivá, ako je možné, že doma nič nerobím, čo je to za výchovu, keď nie som ochotná pomáhať rodičom, vraj keď ma vidí je jej zle. Asi čakala nejakú reakciu nasratej mladej osoby, ktorá si bude obhajovať svoju osobnosť krikom alebo nedajbože nadávkami. Jej negatívnu energiu som schladila úplnou ignoráciou a úsmevom hollywoodskej hviezdy a robila som si ďalej svoju robotu. Vedľa nej stál ešte jeden sused, ktorý jej hovoril nech prestane, lebo z toho budú problémy, že to preháňa a podobne. Na jeho reakciu (diiky) sa odurdila, že ONA MI TO MUSELA POVEDAŤ, ABY SOM SA ZAMYSLELA a následne nahnevane odišla.

Okej, teta tak sa zamýšľam. Neviem čo je zlé na tom, že nesedím doma na riti, nehrabem doma seno, nekopem zemiaky, nechováme kravy alebo prasatá. Neviem čo je zlé na tom, že mám iné priority ako žiť dedinský život v teplákoch a gumákoch zahrabaná celý život v jednom dome, v jednej dedine, najďalej zájsť na nákup a zas domov. Neviem čo je zlé na tom, že odmietam chodiť do jednej práce za minimálnu mzdu, byť za túto prácu ešte šťastná, odmietam byť závislá na jednom mužovi, odmietam rodiť mladá, odmietam sa ponáhľať domov z roboty, len aby som sedela doma na zadku. Ja viem, teraz som opísala celý zaužívaný dedinský život v skratke. Život, ktorý mnohým vyhovuje a ktorý robí niektorých ľudí šťastnými. Vraj. Nechcem zhadzovať dedinský život, neviem nasekať drevo, podojiť kravu, bojím sa sliepok, rastlinky mi umierajú - vidienčania majú v určitých veciach môj rešpekt. Mám však iné priority. Mám rada dedinský kľud, mám rada opaľovanie alebo kúpanie v bazéne, kde ma uvidia maximálne susedia alebo srnky... mám rada ticho, ktoré tu je. Ale to je asi tak všetko.

Teta Agneska svojim mozgom očividne nestíha sledovať moju pracovnú a študijnú činnosť a tak zo mňa spravila jednu lenivú mrochtu :D Vidí ma možno dva krát za mesiac a má o mne takúto mienku. Ďakujem. Nepotrebujem nikomu dokazovať to, čo v mojom živote zažívam. Ale som šťastná. Verím, že aj nakričanie na moju osobu zdvihlo starej zakomplexovanej osobe ego a môže kľudne spať. Tak, ako spím ja :)


Čas beží tak rýchlo...

2. června 2017 v 17:10
Tak zase raz.. po veľmi dlhých mesiacoch. Moja nečinnosť je spôsobená rôznymi faktormi. Medzi prvými patrí fakt, že som si myslela, že som zabudla heslo od blogu :D Úplne seriózne ZABUDLA. Mám xy rokov podobné heslá a často ich nemením (hackeri, majte zo mňa radosťJ . Je to spôsobené hlavne mojou lenivosťou a pohodlnosťou a samozrejme vďačím môjmu počítaču a prehliadaču za to, že si takéto veci pamätajú za mňa. To sa však nestalo v prípade blogu a ja som sa šla skoro hanbiť do kúta, že som čosi také zabudla :D Ale.... už som back.


Posledné mesiace som bola neustále v kolobehu práca-škola-semtam osobný život a zase práca-škola... hlavne tej práce je veľa :D Asi je zo mňa už workoholik, mám dve práce a stíham ešte aj denné štúdium. Chce to veľa sebadisciplíny, veľa nervov ale stojí to za to J Mám zo seba radosť. Väčšina mojich spolužiakov leží celé dni na intráku a prefláka tak tieto najproduktívnejšie roky mladosti. V osobnom živote si to tiež vynahrádzam, takže nie som o nič ukrátená, akurát s rozdielom, že si moju existenciu financujem ja sama :D Všetko sa dá skombinovať. V lete mi možno pribudne písanie článkov na ďalší web.. takže budem mať čo robiť.

Naposledy som písala v októbri. Zdalo sa mi to ako včera :D Strašne rýchlo ten čas letí... ani neviem s čím sa mám pochváliť. Skúšky zvládam, so zadaniami bojujem :D ... osobný život je vo veľmi dobrom stave J Častejšie sa stretávam s ľuďmi, čo pre mňa veľa znamenajú a samozrejme nezabúdam ani na partnerský vzťah, o ktorom radšej písať nebudem. J Občas sa stane, že si nájdem čas aj na chatu, koncert, kávičkovanie... je to fajn. Zajtra cestujem na babskú jazdu skoro 600 km za kamarátkami, takže si tiež zresetujem hlavičku a na 4 dni sa vyparím zo Slovenska. V lete plánujeme Taliansko, tak hádam to vyjde. A čo mám ešte nového? Doplatila som na moju "slepotu" do diaľky a konečne som si kúpila okuliare. A hneď je svet vo full HD :D Nenosím ich ale stále, iba občas - do školy a do práce. Zrazu spoznávam aj ľudí, ktorých som predtým obchádzala bez pozdravu, lebo som ich predtým nevidela :D Ďalšie novinky? Narodil sa malý Matejko, ktorého v Čechách tiež navštívim. Je to najkrajšie bábätko, ktoré som kedy videla a hneď som sa do neho zaláskovala. Už bude mať 5 mesiacov a je to strašný rebel. Neviem, čo by som tu ešte napísala.

Keď mi nejaká zaujímavá téma napadne, napíšem. Verím, že už nezabudnem heslo, a že to bude za menej ako 8 mesiacov :D Majte sa pekne J
 


Ružový svet - alebo nebojím sa ísť za svojim snom

12. října 2016 v 22:51
Opäť večerná chvíľka polemizovania :)

Dnes som si uvedomila, aká veľmi som vďačná za to, čo som vo svojom živote zažila a za to všetko, čo mi život dal. Za ľudí, zážitky, vzdelanie, prácu, peniaze, teplo domova, pocit priateľstva. Nedávno som sa dozvedela, ako žijú niektorí ľudia s ktorými som takpovediac vyrastala a bolo mi z toho smutno. Bez práce, poriadneho bývania, s narodenými deťmi, užívaním drog a alkoholickými akciami si žijú svoje životy v tej istej dedine v ktorej bývam aj ja. Pýtam sa, kde sa stala chyba? Podmienky na život sme mali takmer rovnaké a pritom sú naše životy také odlišné. Dosť sa nad tým zamýšľam, pretože sú to mladí ľudia s biednou víziou na život a je mi ich aj trochu ľúto, veď sme boli v minulosti dobrí priatelia.

Nechcem odsudzovať ľudí s nižším vzdelaním alebo nedajbože matky s deťmi. Len mi je ľúto, že v dnešnej dobe mladí ľudia takto zleniveli a nestarajú sa o svoju budúcnosť tak ako by mali. Chýba im motivácia, chuť vzdelávať sa, chuť pracovať, chuť si zariadiť svoje domovy. Sme v mladom veku kedy by sme si mali budovať svoju budúcnosť a nemali by sme ju zahadzovať na dne pohárika alebo pichaním nejakého svinstva do žily. Kde je chyba? V štáte? Vo výchove? V školách? Ťažko povedať. Podstatné je, že táto novodobá generácia "dospelých" ľudí bude v budúcnosti viesť tento svet. Trošku sa toho bojím. :)

Som šťastná, že študujem na univerzite a popritom stíham pracovať, môžem si dovoliť dovolenky, krajšie bývanie a vlastné výdavky už popri štúdiu. Ak mám byť úprimná, niekedy mi vadia dedinské reči typu "to si ešte stále hlúpa, keď sa musíš učiť? ...."a načo chodíš do tej školy?"..... "dnes ideš robiť vysokoškolskú predavačku?" ... niekedy ma to odrádza od mojich snov a cieľov. Zamýšľala som sa, kde by som bola ak by moje kroky v 15tich viedli niekde úplne inde. Možno by som už bola teraz matkou bez poriadneho chlapa s výučným listom :D O to viac si cením moje výsledky a som so svojím životom spokojná. Nazvala by som to ružovým svetom. Aj keď niektoré veci niekedy nejdú podľa mojich predstáv, vždy si zosumarizujem hlavné veci, ktoré môj svet robia dôležitým a to ma robí šťastnou. Aj keď pár krát počujem na moju osobu vraj som namyslená, chodím hore nos a vyhýbam sa ľuďom, len ma to pobaví. Málokto z môjho bydliska vie, ako som si veci, ktoré mám, doslova vydobila a nespadli mi len tak z neba :)

Minulé leto som si do zošita napísala svoje ciele. Len tak pre radosť (deti v tábore sa mi smiali, keď ich čítali:)) Ten zošit som skoro rok neotvorila. Keď som ho nedávno našla, mohla som si spokojne odfajknúť väčšinu zo zoznamu. Celkom ma to prekvapilo ,že až toľko vecí som splnila. Baví ma ísť za svojimi snami. Kompletne som si prerobila izbu, zaplatila som si dovolenku, budúci rok plánujem Taliansko a vodičák, možno aj auto. Sú to sny a plány, ktoré ma posúvajú ďalej a ja mam tak dôvod ráno vstať z postele. Teší ma vstávanie do školy, pretože sa zase dozviem niečo nové. Teší ma práca s ľuďmi a oblečením. Teší ma ranná káva, cestovanie, pivo s kamarátmi, výlety len tak. Tešia ma maličkosti, slnečné lúče, oheň v krbe, darčeky pre mojich najbližších, spánok, hudba, hranie sa s grafikou. No proste ružový svet :D

Nebojte sa byť svojimi. Choďte si za svojimi snami a dokážete čokoľvek :) Verím, že naša budúcnosť ešte nie je úplne stratená !


Pre teba

25. července 2016 v 20:13
Milá Mima,
tento text napíšem formou listu. Nedávno si mi prekopírovala moje srdcervúce vyznania priateľstva, ktoré som Ti písala formou komentáru na pokeci. Oba kúsky boli písané úplne odlišne, jeden bol písaný v 13tich a nemal hlavu ani pätu, ten druhý som písala už ako "vyspelá" 15tka a bol trošku viac na úrovni. Teraz mám 20 rokov a rozhodla som sa napísať niečo podobné, verím, že to bude trošku lepšie :D

Píšem Ti už ako žene. Ako budúcej matke. Ako mojej najlepšej kamarátke, s ktorou som prežila skoro celý život. Už sme vyrástli (neviem ako sa to stalo! :D ) a sme dospelé. Mimušik, ja si neviem predstaviť deň, kedy si v mojom svete nebola. Už od detstva si bola pre mňa tá NAJLEPŠIA, ktorej som sa mohla zdôveriť so všetkými mojimi problémami, starosťami, imaginárnymi láskami. TY si bola tá, ktorá ma podporovala vo všetkých mojich hovadinách, výmysloch a rebélií. Priznajme si to, vždy sme boli "iné" :D Zážitky s tebou nemá cenu opisovať, pretože my si to proste pamätáme a rozhodne máme na čo spomínať. Ty si bola osoba, s ktorou som kradla hrdzavé klince len aby sme mali chatku na strome, s tebou som chovala mačky v aute, s tebou som písala zaľúbené listy istému B. :D S tebou som bola na prvej diskotéke, s tebou sme prvýkrát chatovali, s tebou som sa prvýkrát opila, s tebou som prvý krát vycestovala na dovolenku a spolu sme obdivovali prvý pohľad na more.

V 13tich rokoch som bola smutná, pretože už si nebola mojou susedkou ale odsťahovala si sa AŽ dva kilometre ďalej ! :D Čo by som za to teraz dala, keď bývaš skoro 600 kilometrov odomňa a začínaš nový život v inej krajine. Problémy, ktoré sme vtedy riešili sú brané už ako úplne banality a ja ti prajem, nech sa ti tam býva čo najlepšie.. Veď si double ! Tvoje dieťa bude malý mimoňko, malé šťastie, malý drobček s modrými očkami a veľkým úsmevíkom po maminke. A ja budem hrdá TETA. Lebo moja najlepšia kamarátka bude MAMA. Veľmi ti to prajem a nemôžem sa dočkať, ako tvoje malé šťastie budem držať v rukách.

Všetky zásadné zmeny v mojom živote som zažila s tebou alebo sme ich aspoň poriadne prekonzultovali. Rozhodne som ti vďačná za všetky hádky, ktoré sme prekonali, pretože už viem, že Ti na mne vtedy záležalo a boli potrebné. Som ti vďačná za všetko čo si pre mňa spravila, pretože bez teba by som nebola to, čo som v súčasnosti. Som šťastná, že existuješ, pretože nie každý sa môže pochváliť priateľstvom na celý život. Vážim si to, že si celý život stála pri mne a verila si mi. Chcem, aby si vedela, že tak isto ako si mi ty pomáhala celý život, budem pri tebe stále aj ja. Vieš, že mi môžeš zavolať aj o polnoci a sťažovať sa a že keď mi napíšeš o jednej v noci že ti odpíšem aj na úplnú hovadinu. Vieš, že sa snažím stráviť každú minútu s vami, keď prídete na Slovensko a tak to aj ostane. Aj keď nie sme spolu každý deň, o to viac si vážim každú chvíľu, ktorú s tebou môžem stráviť. Keď píšem tento imaginárny list, mám také malé slzičky v očiach. Sú to slzičky vďačnosti a radosti, že si v mojom živote a že som ťa stretla. Som hrdá na to, že si moja najlepšia kamarátka už toľko rokov a stále to tak ostane. Písala som ti to už v 13tich, v 15tich, píšem ti to aj teraz - ĽÚBIM ŤA ! J

Je toho veľa, čo by som k tvojej osobe ešte napísala, ale to by bolo ešte nadlho. Verím, že ťa tento text potešil a je venovaný len a len tebe.

Ďakujem že si, MIMOŇ :*


Krásny jarný deň

31. března 2016 v 14:05 |  My life
Dostala som chuť len tak napísať článok o tom aká som momentálne šťastná. Už od detstva nemám rada zimu. Tvrdila som to už vtedy, tvrdím to aj teraz. Nebavilo ma guľovať sa, robiť si bunkre, sánkovať sa, na lyžiach som v živote nestála. Zima pre mňa znamená obdobie tmy, lenivosti, depresie, skupina Placebo, zlomeniny a mráz. fuj fuj fuj

Včera pred spaním som si pozrela počasie na dnešný deň. Slnečno až polooblačno, 17-21C :) Šla som spať s úsmevom na tvári lebo jar konečne privítala po období "bieleho temna". Ráno po zazvonení budíku som sa postavila, usmiala som a povedala som si "dneska je krásne, dneska by to šlo" :) Stihla som rannú kávičku, zjedla som lupačku s maslom a vybrala som sa do školy. Keďže som mala ešte nejaký čas, vybrala som sa do školy pešo - pustila som si super hudičku a dala som si prechádzku po celej Žiline-asi po 40 minútach som dorazila do školy. Medzitým som si dala však pauzu v Martinuse, kde som si pohladkala moje papierové kamarátky, polistovala som si v ich telách, usmiala som sa na predavačky a pokračovala som v trase.

Naša škola stojí na takom veľkom kopci blízko lesoparku v Žiline. Zvyčajne nepríjemná cesta do kopca sa mi dnes zdala krásna, pomalá, teplá, vítr ve vlasech, slniečko vykúkalo spoza stromov a ja som pocítila obrovský pocit šťastia. :)


Aká je pointa tohto článku? Pravdupovediac ani neviem. Chcela som len niekde popísať, aké krásne ráno som mala a aký krásny deň je dnes :) Ja momentálne sedím v knižnici a o tretej mám ešte hodinu, ale hneď po jej skončení si tento deň užijem naozaj naplno :) Prajem Vám, aby ste tento nááádherný deň strávili niekde vonku v prírode s ľuďmi na ktorých Vám záleží. A tešte sa z maličkostí :)

Have a nice daaay :P

Moje zlaté mládí alebo ako poteším sama seba po pár rokoch

28. března 2016 v 12:47
Už ubehlo asi 9 rokov od založenia môjho prvého blogu. V tej dobe sa jednalo o trápne blogy s nulovou výpovednou hodnotou s gýčovým designom kytičiek, halucinogénnych pozadí a podobných vecí :D Postupom rokov sa mená tých blogov dosť menili, množili sa, menila som ich... popravde niektoré si ani nepamätám a som rada, že ich teraz nikto nečíta (dúfam) :D a sú stratené v tom obrovskom množstve núl a jednotiek vo virtuálnom priestore.

Ale už sa dostávam k pointe článku - spomenula som si na môj blog, ktorý som si viedla tuším od 14 či 15 do 17 rokov. Písala som si tam zážitky z každého rockového koncertu na ktorom som bola, na ktorých som predávala lístky, dostávala plagáty, tričká a podobne :D Tiež sa tam našli všeliaké články, ktoré dosť nechápem a celkom som sa na nich zasmiala. Našla som tam totižto článok o nejakej osobe, ktorú som samozrejme nemenovala a bol o tom, ako dúfam, že zmení môj život k lepšiemu, že si strašne rozumieme a chodíme spolu von dva alebo tri mesiace. A ľudia moji drahí - JA DOTERAZ NEVIEM O KOM SOM PÍSALA :D Lámala som si hlavu strašne dlho ale nemôžem na to proste prísť :D Ale očividne to bolo pre mňa v tej dobe dosť dôležité.

Články a fotky, ktoré som tam našla ma celkom potešili a pospomínala som si na veci, ktoré som zažila už strašne dávno a už som na ne aj zabudla. Teší ma, že som si takto písala zážitky do blogu, ktorý sice veľa ľudí nečítalo, ale spomienky mi ostali. Takto to funguje aj s týmto blogom, píšem si takpovediac pre seba ale som rada, ak sa tu pár ľudí zastaví a prečíta si moje myšlienkové pochody :) Možno sa o pár rokov budem zase smiať na mojich dilemách, či zmaturujem alebo nie, či mám ísť na vysokú školu, moje letné brigády a podobné veci. Ale je to súčasťou mňa. Môjho vývinu. Tak ako som rada, že som objaivla môj starý blog, budem aj tento šanovať na horšie časy. Pretože ma to naozaj baví čítať a zaspomínať si. Som veľmi lenivá písať si do papierového denníčka, alebo do wordu v počítači, pretože s mojim striedaním počítačov je šanca, že sa tie spomienky proste stratia.

Inak nemám nič nové. Chodím do školy, pracujem a zistila som, že aj tak mám veľa času nazvyš a tak si idem zháňať nejakú brigádu na voľný čas :) Dnes oslavujeme Veľkonočný pondelok, som vyšibaná na ďalší rok dopredu a už iba odpočívam a užívam si sviatky keďže zajtra od rána budem v robote na celý deň :D Nemám sa na čo sťažovať :)

Pekné sviatky vám prajem!!


:)

Jednoruká zima

20. února 2016 v 13:45 |  My minds
Ahojte :D v minulom článku som si dala len dve predsavzatia. Koho by napadlo, že jedno z nich sa mi splní len 4 dni po napísaní článku. Môj "sen" bol viac odpočívať a relaxovať, keďže som od októbra bola zabehnutá v jednom veľkom kolobehu a jediným odpočinkom bol pre mňa pár hodinový spánok. Poviete si, odpočívať sa dá stále treba si len nájsť čas a blablabla. Keď sa spojí škola, práca, cestovanie, priatelia a rodina nevzíde z toho veľa voľného času nazvyš :D

Ale už sa dostávam k pointe. Názov jednoruká zima je doslovný. Dňa ôsmeho januára som si šla do knižnice po nové knihy a sadnúť na kávu s bývalou spolužiačkou. Keď som šla vytešená na vlak, stalo sa to, čo mi zmarilo doslova celý život na niekoľko týždňov a zrušilo všetky plány. Skotúľala som sa dole schodmi v podchode vďaka člapkanici a neupraveným schodom. Pri páde som si silno udrela lakeť. Hovorím si, veď to je len narazené, pohodička :D Po ceste domov mi to však napuchlo a už som vedela, že je zle.

Po príchode na pohotovosť a po rentgene mi bolo povedané, že lakeť je zlomený a tak mi dali dlahu, s tým, že za 5 dní mám prísť na kontrolu. Ruku mi zabalili tak, že som vyzerala skôr ako nejaký rambo :D


Takmer týždeň bol pre mňa ťažký, pretože ma to stále bolelo a tabletky na bolesť boli moji najlepší kamaráti. Keď som šla na kontrolu, myslela som si, že mi to už len dosadrujú a pôjdem domov "zbierať podpisy" :D Moja radosť bola opäť zmarená, keď mi doktor oznámil, že moje drahé kosti sa mi posunuli a vyzerá to na operáciu. Nasledovali ďalšie 3 rentgeny a už som si mohla ísť vybavovať pyžamo na príjmové oddelenie. Moje kosti sa mi za 5 dní posunuli o takmer pol centimetra a tak bola operácia nevyhnutná.

Keď som si tak ležala v nemocnici a čakala na operáciu, ktorá mala byť budúci deň (14.1) nebolo mi do spevu. Konečne som si povedala, že musím spomaliť a dávať si pozor, pretože sa mi v zlomku sekundy môže stať hocičo. Nasledujúci deň pred operáciou som však vôbec nebola nervózna a verila som, že mi ruku dajú opäť dokopy a ja nebudem konečne vyzerať ako kripel :D Po skoro troch hodinách spánku som sa prebudila a bola som fit. Moje kolegyne na izbe neboli na tom tak dobre ako ja. Bolesť to bola strašná, ale vdaka kapákom s liekmi na bolesť to rýchlo prešlo. Dokonca som ich aj odmietala, pretože som sa cítila zdravá a nie na to, aby som bola pripojená na nejaké hadičky :D Stále som si hovorila, že som už zdravá a verila tomu, že pôjdem čoskoro domov.

Na druhý deň ráno ma zobudila bolesť, ale dala som si tabletky pretože som fakt neznášala tie hadičky :D Tabletky zabrali a tak som povedala doktorovi, že chcem ísť domov. Predpísal mi lieky a poobede už som bola doma. Nech si hovorí o slovenskom zdravotníctve kto chce, čo chce, ja nemôžem povedať krivého slova. Starostlivosť bola miestami až prehnaná a rozhodne to nezanedbávali.

Som naozaj vďačná za moju rodinu a kamarátov, ktorí sa o mňa naozaj krásne starali a nosili mi všetko, čo som len potrebovala. Raňajky, kávičky, vela vela jedla... mala som všetko, na čo som si len pomyslela :) Konečne som videla, komu na mne naozaj záleží a kto s o mňa postará keď je najhoršie.

Dva týždne po operácií som sa zbavila tej otrasnej dlahy, dostala som ortézu a mohla som konečne skúškovať a začať rozhýbavať ruku. Skúšky mám už hotové, pred týždňom som sa vrátila do práce a každý deň chodím poctivo rehabilitovať moju nepodarenú ruku :D

No a takáto bola moja zima. Mimochodom, aj napriek týmto udalostiam som navštívila Prahu, našla som si priateľa, bola dva dni na chate ... :D A skúšky mi dopadli celkom fajn, A, A a D :D Od pondelka začína nový semester a ja sa veľmi teším :)

Prajem vám pekný deň a dávajte bacha na schody :D

Ako na Nový rok tak po celý rok

4. ledna 2016 v 22:22
Som zase trochu pozadu aj keď je už štvtého januára no nevadí. V poslednom článku som písala, že som sa stala študentkou VŠ a začínam v novej práci. Myslím, že po 3 mesiacoch to môžem trošku aj zrekapitulovať :D

Za prvý semester v Žilinskej univerzite som sa naučila celkom dosť. Bolo toho veľa čo ma zaujalo ale aj veľa pre mňa zbytočých vecí. Keďže som si vybrala predmet Algoritmické myslenie ako súčasť informačno-technického smeru bála som sa. Tento predmet bol pre mňa veľká výzva a ak mám byť úprimná moje obavy boli zbytočné :) Super vyučujúci, zaujímavé cviká, prezentácie. V decembri som tento predmet skončila s Ačkom spokojná a vysmiata :D Ostatné predmety celkom flákam, rozhodla som sa zamerať iba na to, čo ma baví. Ale celková úroveň školy je celkom dobrá a som rada, že som tam :)

Jop a už tri mesiace pracujem v Pepcu. Poľský obchod s oblečením, hračkami, dekoráciami a vecami do domu. Priznávam, že som vďaka tomu celkom flákala školu ale keď sa chce, dá sa všetko skombinovať :) Kolegovci sú super, a aj keď niekedy nemám energiu tam byť, baví ma to. Stala som sa závislá na kofeíne a pri mojom "zdravom" životnom štýle som zase schudla ... ale inak mi je super :) Stretávam veľa ľudí, pokecám s každým, akurát na akcie už skoro vôbec nechodím keďže víkendy som väčšinou v robote :/ Aspoň ušetrím pečeň :D

Tri mesiace som skoro nebola ani doma... a tak som si do nového roka dala iba dve predsavzatia - viac odpočívať a viac sa venovať tomu, čo ma najviac baví, aby som nemusela robiť to, čo ma nebaví :D zložitá veta, ale ja jej rozumiem :D Chcela by som sa viac venovať grafike a do konca roka by som už rada robila aj weby :) Uvidíme čo bude. Ale predsavzatie je to pekné :D

A aké predstavzatia ste si dali vy?

Helou.

3. října 2015 v 14:35 |  My minds
Tak sa zase ozývam spomenula som si, že som sa nepochválila tomuto mŕtvemu blogu mojim letom. Spomenula som síce, že som bola v tábore, ale odvtedy tu nepadlo ani slovo o tom, čo bolo po tábore, čo je so mnou teraz a taak :D Mám strašnú "potrebu" sa pochváliť haha :D

Po slávnom tábore, som doma rochnila v bazéne, vymaľovala som si izbu a potom som sa iba tak pobalila a vrátila som sa zase do Turčeka, hrať sa s detičkami na ďalší turnus. Detičiek tam bolo ale veľmi málo, väčšinou boli v tábore už veľkí puberťáci, tak som sa celkom aj nudila, ale bolo to fajn. Druhý turnus, ktorého som sa zúčastnila bol úplne o niečom inom, ako ten prvý. Iní vedúci, iné deti, iné pravidlá, iná hudba, iná atmosféra. Zažila som tam pár dobrých večerov a dní, ale na ten prvý to proste nemalo :) Keď som sa vrátila z tábora, bol už august.

V auguste som sa venovala nakupovaniu oblečenia, grilovačkám, pivkovaniu po víkendoch, vegeteniu. A zase mi preplo - zase som sa pobalila a dala som si 4 dňový trip po Slovensku. Len tak som odišla do Bratislavy, kde ma čakala kamarátka z tábora a pochodili sme Nitru, Senec, Piešťany. Zakotvili sme v Trebaticiach na dvojdňovom festivale. Na tomto feste hrali skoro všetky moje obľúbené kapely za minimálnu cenu, takže bola povinnosť tam ostať :D Videla som Slížiky <3, Iné kafé, Polemic, IMT Smile, Zónu A, Zoči Voči, Konflikt, Smola a hrušky, Gladiátor. AYA... veľa kapiel... nepamätám si už všetky ale bolo tam úplne super :) Na konci festivalu sa však strhla obrovská búrka a tak sme prečkali noc v aute na poli, všade bolo plno blata a bordelu ale tak prežili sme a ja som išla z Trnavy domov :D August sa skončil všeliakými akciami so super ľuďmi, čiže moje leto bolo fajn fajn fajn fajnovéééé.

No, ale keďže som už tá vysokoškoláčka, školský rok mi začal až 16. septembra kurzom a škola až 21.9. :P Haha :P Po dvoch týždňoch strávených v Žilinskej univerzite musím skonštatovať, že je tam fajn :) Myslím, že ma to bude baviť. Ľudia sú super, rozvrh újde (mohol by byť lepší ale nevadí). Je ešte skoro, aby som to nejak hodnotila ale zatiaľ som spokojná :)

Budúci víkend začínam v novej práci, takžee doma už asi ani veľa nebudem :D Nový život, nové šance, noví ľudia - páči sa mi to :))) A ako sa máte vy?

Kam dál