Ako som takmer duševne vyhorela...

19. července 2018 v 20:40
Hovorí sa, že človek potrebuje občas zmenu. Začať odznova. Nadýchať sa čerstvého vzduchu. Opäť sa zobúdzať s úsmevom na tvári a bez stresu, čo ho zase v ten deň čaká. Na mňa v poslednej dobe pôsobilo veľa stresujúcich faktorov a tak som si povedala dosť. Som typ človeka, ktorý keď povie "dosť" tak tú významnú zmenu vo svojom živote vykoná aj napriek odhováraniu druhých ľudí. Odmietam rozprávať len prázdne sľuby a trpieť ďalej.


Nedávno som si na narodeniny darovala darček sama sebe. Vytriedila som fotky, ktoré sa za posledné roky nazbierali a vytvorila som si zošit momentov, na ktoré nechcem zabudnúť a na ktoré budem rada v budúcnosti spomínať. Opakovali sa tam často fotky z rokov 2013, 2014 a 2015. Potom nastal akoby zlom a fotky ubúdali. Ubúdali bezstarostné chvíle s kamarátmi, nečakané akcie len tak či plánované festivaly alebo koncerty. Za tento rok tam mám dve fotky. Opýtala som sa sama seba - Nika, toto si chcela? Vymenila si chvíle s ľuďmi, ktorých zbožňuješ a veci, ktoré máš rada za pár eur na účte, plnú skriňu oblečenia a dovolenky. Čo sa to s tebou stalo?

Tri roky som strávila denným štúdiom (áno, už som slečna bakalárka:D) a popritom si niekedy stíhala aj dve práce. Väčšinu víkendov som strávila v práci. Keď som chcela ísť na nejakú akciu, bežala som na ňu rozbitá z práce alebo som si musela doslova žobrať deň voľna, pretože ma tam zrazu nutne "potrebovali". Uvedomila som si, že už tri roky som nemala leto. Nehovorím, tú prácu som mala rada. Otvorila mi v mnohých veciach oči, nabrala som nové skúsenosti, poľudštila som sa, zlepšila komunikačné schopnosti. Peniažky chodili na účet a ja som si raz za čas užila voľný deň. Samozrejme, že toto tempo malo vplyv aj na zdravie a ja sa v poslednej dobe ledva držím na nohách. Svet sa krúti, hlava hučí a ja sa pýtam - stojí to za to? Taktiež nehovorím o tom, že takmer celý starý kolektív už dal výpoveď a ja som skoro služobne najstaršia. Všimla som si, ako sú bývalí kolegovia po odchode z toho obchodu šťastnejší a bez stresu. Aj napriek tomu, že som tam tak dlho, už sa tam cítim ako cudzia...


Samozrejme, že sa to dotklo aj mojich študijných výsledkov a ja sa necítim o veľa múdrejšia, ako keď som tam nastupovala. Kebyže toto poviem mojej minulej "JA", tak mi asi strelí facku a opýta sa ma, či som sprostá. Nedávno som čítala staré články na tomto blogu. Bola som poctivá študentka, ktorá s radosťou nasávala vedomosti, riešila rôzne projekty, chcela cestovať, baviť sa. Vedomosti a knihy boli moje number one. Po rokoch tretí ročník na vysokej škole vyzeral tak, že som tam skoro ani nechodila. A keď som chodila, často som meškávala. Skúšky odfláknuté, zadania taktiež. Celkom ma mrzí moja bakalárska práca, ktorú som odovzdala posledný možný deň deadlinu a kvôli práci bola celkom odfláknutá. Normálny študent posledné dni pred odovzdaním maká ako fretka celé dni, prerába, opravuje posledné chyby, rieši citácie a podobne. A ja? Ja som si nervózna so slzami v očiach ťahala v robote ďalšiu 12tku s pocitom, že dnes nespím, pretože v noci musím písať prácu. ALE.. dala som to.


Hlavným momentom, kedy som si uvedomila, že potrebujem zmenu bolo, keď som v júni cestovala do Čiech za najlepšou kamarátkou a jej synom na 4 dni. Za tie 4 dni som si ani raz nespomenula na prácu. Nespomenula som si vôbec na nič. Či niečo netreba, ako sa majú, či je veľa ľudí. Proste nič. Akoby to pre mňa neexistovalo. Po vrátení domov mi po pár dňoch zazvonil budík. Väčšinou bývam ranné vtáča, vybehnem z postele s úsmevom a dám variť kávu. Moje prvé myšlienky po zazvonení budíka boli... preboha zase tam. Ja nechcem. Vstala som s nechuťou a stresom, čo ma tam bude čakať. A vtedy som si povedala dosť. Nechcem do práce vstávať s nechuťou. Nechcem robiť niečo, k čomu som už dávno stratila vzťah.


A tak si Nikolka povedala, že skončí. Že sa už tie roky naháňala dosť. Prišla o najkrajšie roky mladosti len kvôli peniazom. A že chce byť cez leto doma, čítať knihy a robiť si online kurzy, ktoré ju bavia. Chce byť stará Nika, ktorá túžila po znalostiach a chcela byť iná ako ostatní.

Začala som si zháňať druhú prácu ako home-office. Natrafila som na jednu žilinskú marketingovú firmu, ktorá ma prijala pod svoje krídla a v súčasnosti už pracujem pre nich. Je to niečo, čo ma baví a čo môžem robiť z domu v pyžamku a popritom mám čas na milión ďalších vecí. Nemôžem tomu ani uveriť, ako sa veci môžu behom pár týždňov zmeniť. Ale - som šťastná a spokojná. A to je to najpodstatnejšie. J
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama